Den deti

1. jun 2009. Nepotrebujeme vsak kalendar, aby sme si spomenuli na detstvo. Spomienky nan sa totiz vynaraju kazdy den. Odo dna kedy skoncilo. Kedy to ale bolo ? Vcera, zajtra, dnes ? Dospeli ludia nemavaju usmev Rose z Titanicu, ktora sa prostrednictvom spomienok vratila k dnom, ktore sa uz nikdy nezopakovali, no poznacili cely jej zivot...

Spomeniete si este na svoj prvy bozk? Pred i po nom ste sa triasli, no zaroven si priali, aby vas tento pocit nikdy neopustil. A co prvy sex? Rychly, chceny, nezny, bolestivy ? No nezabudnutelny... Pamatate si na to, ako vam v ten den nieco hovorili rodicia ci kamarati, no vy ste boli myslou len s nim/s nou. Prve vyznanie lasky roztasenym hlasom, nie nutene, nie povrchne, ale skutocne. Prve odmietnutie, depresie, myslienky plne jedinej otazky: Preco?
Niektori ludia si od rannej mladosti pisu denniky. Ini si starostlivo odkladaju veci, ktore im nezabudnutelne chvile pripominaju. Najtrvacnejsie su vsak spomienky. Tie nepodstatne totiz vyprchaju a zostanu len tie najdolezitejsie. Prirodzeny proces oddelujuci to, co sa ma zachovat, s tym, co ma navzdy zmiznut. Prave preto si aj o 50 rokov spomeniete na jej/jeho pohlad, na konkretne miesto, den a hodinu. Nielen prveho juna...

Convoglio

Cesta vlakom. Deň pekný

Mala strieborný Dell, tvár Jennifer Garner a hlas, ktorý by som dokázal poočúvať dlhšie ako cestou z Bratislavy do Košíc. Kupovala si perlivú vodu, no nemusela, v tej chvíli by som jej sľúbil, že jej vykopem studňu vo francúzskych Alpách s tou najčírejšou vodou na svete. Keď telefonovala, mala ten nejúprimnejší úsmev aký sa vôbec na konci pracovného týždňa dá vyčariť. Obaja sme sedeli v otvorenom kupé, no pre mňa to bol priestor, ktorý som v tej čarovnej chvíli zdieľal len ja s ňou. Každý jej pohyb pôsobil dokonale a preto som dokázal s otvorenými ústami civieť i na to akým spôsobom drží v ruke ceruzku a ako sústredene číta poznámky zo svojich papierov. Je tesne pred deviatou hodinou večer a ona odchádza. S ľahkou zelenou taškou kráča preč z vlaku i z môjho života. Ešte rýchlejšie ako doň vošla. V piatok trinásteho.

Bratislava – Košice (13. júna 2008)

Cesta vlakom. Deň škaredý

Už dávno som si nevypočul toľko jojkania ako v utorok na ceste vlakom z Trnavy do Bratislavy. Starým vraždám sa totiž nepáčilo, že musia celých 26 minút stáť, pretože vo vlaku neboli voľné miesta na sedenie. Kašľať na vás, najradšej by som vám každej odrúbal nohu, aby ste sedeli permanentne. Má to kostým a zlata päť kíl, čo znamená, že robiť za pás to nejde, ale postáť pár minút, nie, to je veľký problém. Kurnik, ja stojím už od Žliny a ani mi nenapadlo sa nahlas sťažovať. A to nehovorím o tom, že cestujem do nášho hlavného mesta už od desiatej večer, čiže takmer deväť hodín. „Dámy“, keby ste vedeli ako sa cestuje na Ukrajine, v Indii, či Afrike, držali by ste hubu a krok. A ak ste na vyššej úrovni, tak si spravte vodičák a kúpte si auto vy kreple. A koniec-koncov, do uličky sa dá aj ľahnúť a tá podlaha je v podstate karamelová rovnako ako vaše nechutné kostímčeky, tak kde je problém? A skúste si 39vinu v utorok ráno alebo popoludní, by vám ani krv neprúdila do tých vašich tučných nôh. A ty pán štikač lístkov, ty sa tiež netvár ako keby som ti zjedol raňajky. Nezájem, PPE v ušiach a už len myslím na sprchu a sladkú posteľ.

Ostrava – Bratislava (10. júna 2008)

Yeah... and nothing else matters

Skutočne mi lezie na nervy fakt, že Česi sú v porovnaní so Slovákmi omnoho lepší vo futbale a ľadovom hokeji. Neznášam to. Napriek tejto športovej nevraživosti mám ale národ našich západných susedov úprimne rád. Aj preto som začiatkom júna navštívil hneď dve české mestá – Prahu, kam som počas života zavítal po štvrtý raz a Plzeň, ktorú som navštívil vôbec po prvýkrát. Dôvod mojej návštevy bývalého centra našej spoločnej republiky bol prozaický – spojil som prácu so zábavou, čo koniec-koncov praktizujem už viac ako deväť mesiacov. Na štadióne Eden som bol teda jedným z 36 000 ľudí oblečených v čiernom, ktorých spájal jednoduchý pojem – Metallica. Samotný koncert ako i dianie pred ním a po ňom by si určite zaslúžilo samostatný blogový príspevok, pretože opísať to ako mne a kamarátom núkal na Václavaku kokaín istý Nigérijčan, ako som sa počas koncertného vystúpenie dostal na plecia Maďarov, ako sme (my „inteligenti“ Slováci) našli bar, kde nikto nehovoril ani len po česky a ako sme prešli o tretej v noci takmer celý Žižkov, to by bola skutočne ďalšia novela.

Po Prahe som sa presunul do západných Čiech. Cesta mi ubehla rýchlo, veď ak si myslíte, že Slovensko je malé, tak Česi sú na tom vlastne čo sa týka vzdialeností podobne. Na Plzni je zaujímavý už začiatok mesta, keď cesta lemuje slávny pivovar – v Československu známy ako Prazdroj, v Európe, ale i mimo nej známy predovšetkým pre značku Pilsner Urquell (btw: okrem nej sa tam vyrába aj Gambrinus, Radegast a Velkopopovický Kozel). Keď som bol na jednom z námestí, mal som pocit, že chmeľ tam rastie namiesto trávy a že ešte aj mestské fontány sú plné piva. Áno, Plzeň, to je mesto piva, ale určite to nie je jediné, čo návštevníkom ponúka. Pilsen, ako znie jeden z názvov mesta, upúta aj architektúrou. Opäť som si len povzdychol, keď som si ju v mysli porovnal s (mojou) Bratislavou.:-/ Mesto je zaujímavé aj ďalšou skutočnosťou, nachádza sa tam až príliš veľa kníhkupectiev a verte mi, nie sú to žiadne pobočky lacných kníh. Žeby to pivo spôsobovalo zvýšený záujem o čítanie? Alebo si tie knihy čítajú roboši zo Slovenska, či z Vietnamu, ktorých je mimochodom v západočeskom centre tiež neúrekom? Atmosféra Plzne sa v mojom žalúdku vygradovala vo chvíľach, keď som si v Restauraci Na Spilce zaháňal hlad rozprávkovou kombináciou čiernych olív, cesnaku, kozieho syra, „topinky“, nivy, čerstvej zeleniny a povinným pollitrákom zlatistého moku. Som rád, že mám tento semester už dávno za sebou a že som práve preto mal možnosť zažiť tri úžasne dni, ktoré si v budúcnosti pokojne zopakujem. Plzeň, počas tých pár hodín si ma presvedčila...

Turné po českých mestách bude pokračovať už v pondelok, keď moja maličkosť navštívi severomoravskú metropolu o ktorej už roky básni Jarek Nohavica. Takže vidíme sa: „Ostravo, srdce rudé, zpečetěný osude.“

Two Two: Two Two

22:22 Britská formácia The Talks odštartovala svoje vystúpenie skladbou, ktorej názov som zabudol. Ale veď uznajte, ich koncert som absolvoval pred niekoľkými dňami, človek si všetko pamätať nemôže. V Randale je asi 20 ľudí vrátane organizátorov, po prvý raz v živote sa tu dá skutočne dýchať a ja si kvázi vychutnávam malý Pilsner Urquell (Prečo kvázi ? No jednoducho preto, že ja pivo nepijem a podnik na Karpatskej 2 je jediným miestom, kde si ho občas doprajem. Asi preto, že s kofolou by som si tu pripadal ako Miro Jaroš na koncerte Cradle of Filth).

Spevák s klobúkom mi začína pripomínať Petea Dohertyho, ale možno je to len očný klam a ja som si vsugeroval, že z The Talks vyrastie o pár mesiacov ekvivalent Babyshambles. Ale ten nádherný anglický prízvuk, mňam. Keďže je v Randale len tých 20 ľudí začínam z bezpečnej vzdialenosti pozorovať ich správanie a samozrejme aj výzor. Vzhľadom k mojej viackrát empiricky overenej heterosexualite si všímam najmä nežnejšie pohlavie (Hmm, nežnejšie J No nepredstavujte si žiadne biele veci, ale skôr reťaze a topánky s nejakou tou tvrdšou špičkou, nie sme predsa na vystúpení Girls Aloud). Vonku ale i dnu zúri máj, čo sa prejavuje okrem toho, že je všade kopec lásky aj tým, že ku converskám a martenskám si naše slovenské devy začínajú obliekať to, po čom sa nám mužom v zime tak cnie. The Talks vybalili reggae vec, čo im svedčí, ale koniec-koncov dnes im to ide od ruky aj v iných polohách. No ak by ste náhodou chceli ochutnať, tak www.myspace.com/thetalks

23:03 Čuduj sa svete alebo možno aj nie, kapela dohrala po 40 minútach. Asi ich nebaví hrať dvojhodinový koncert pre ôsmych ľudí (Áno, presne toľko ich tu vydržalo až do konca, napríklad dvoch totiž musela vyhodiť SBS-ka). Bežíím. Z povrazníckej mi ide posledný bus a ak ho stihnem, tak sa vyhnem miestnym feťáckym taxikárom alebo sa nebudem terigať cez Slavín a trpnúť, či ma po ceste len okradnú alebo aj znásilnia a potom predajú na orgány.

„Mám jizvu na rtu“

Milý môj denníček, ak by nám svet nepriniesol vynález menom internet, písal by som tieto riadky asi na papier, čo by bolo omnoho intímnejšie a po určitom čase by to mohlo mať nebodaj nejakú reálnu hodnotu. Exhibicionistická časť môjho ja by ale zostala v kúte a preto venujem tieto riadky práve jej.

Je noc zo stredy na štvrtok a na mňa po čase opäť raz doľahla melanchólia z čias jemne minulých. Úplnou náhodou som sa dostal k fotkám a videám na DVDčku, ktoré vznikali počas rokov, keď som navštevoval strednú školu. Ani neviem ako a kde začať. Kedykoľvek vidím fotky našej BéGečky a ľudí okolo nej, doľahnú na mňa pocity, ktoré viem len ťažko opísať. Iba necelé dva roky po tom, čo som navždy opustil brány gymnázia na ulici s číslom 26 zisťujem, aká skrytá krása driemala v dňoch, keď bola svet gombička a našou najväčšou starosťou bola písomka z matiky.

Spomínam na časy, keď sa nám rok čo rok menili triedne profesorky, na učiteľov, ktorých kvalita sa vyrovnala kvalite vyprážaného syra v školskej jedálni alebo na lavicu predo mnou i za mnou, ktorej obyvatelia mi robili spoločnosť celé tie štyri nezabudnuteľné roky. S úsmevom na perách hľadím na fotky zo školských výletov, z akcii u našej večne neprítomnej spolužiačky, z prázdninových chatovačiek, či piatkových diskoték, ktoré neraz začali na lavičke pri požiarnikoch. Z nostalgiou si predstavujem dni, ktoré nám už zákerný strýko čas nikdy nevráti.
Byť slobodný je synonymom mladosti. Práve v rokoch s koncovkou –nácť je život definovaný láskou, nenávisťou, šťastím i utrpením, ktoré sú aj vo mne navždy hlboko zapísané. Už nikdy nebudem konfrontovaný s prvým jointom, prvou opicou, sexuálnymi dobrodružstvami o ktorých sa nehovorí, návrhom na dvojku zo správania ani citmi, ktoré sa u nás „dospelých“ už akosi nenosia.

Mladosť, nie môjmu exhibicionizmu, ale tebe ja venujem tieto riadky. Vzdávam ti hold za tvoju krásu, nevinnosť a jedinečnosť. Skladám klobúk dole predtým aká vieš byť po rokoch krutá. Najmä po rokoch, keď sa namiesto stredoškolského vysvedčenia dostavia len spomienky. A čiara života je už z polovice naplnená, mladosť nenávratne preč v školskej lavici mojej triedy na druhom poschodí. Blízko a predsa tak ďaleko. Pár metrov od raja.

Dievčatá, hruška a veľa dažďu so snehom

Koník sa predvádza a dievčatá tiež. No každý spôsobom sebe vlastným. Nudná kombinácia slečien s mierami 90-60-90 a televízneho tátoša však nebol jediný moment, ktorý ma v stredu podvečer uspával. Otázka cowboya "Kde na Slovensku sa ťažilo zlato" bola pre missky neuveriteľne náročná rovnako ako pojem Klondike či Aljaška, ktoré poznajú tuším aj malé deti. Je mi zima na ruky a skrátenie westernového programu by som jednoznačne privítal. Pred očami mám už večeru a hneď po nej thajskú masáž vo wellness centre Tatralandie. Dievčatá sa navyše tvária, že ich tá západná osveta baví, no chcel by som vedieť, čo sa im skutočne preháňa hlavou. Alebo radšej nie (?!?) Začínam mať pocit, že predo mnou stoji tlupa osôb, ktorá toho v hlave veľa nemá. Sú ale naozaj až také hlúpe ? Nie sú. Sú to len obyčajné dievčatá, ktoré vďaka médiám zažívajú svojich 15 minút slávy. Pôvodne mal byť tento príspevok prudko kritický, no rozhodol som sa na missky nepľuť. Nič mi nespravili a to, že navonok vynikajú svojou krásou je ich šťastím, ktoré pri svojom zrode dostali do vienka. Tak ako majetok detí bohatých rodičov, ako múdrosť detí univerzitných profesorov alebo nadanie detí športových veteránov. Program Miss Slovensko 2008 sa dá odignorovať, či letmo pozorovať. Môžete ho milovať, nenávidieť alebo k nemu byť ľahostajný. To čo je ale voči dievčatám spravodlivé je tolerovať ich. Pretožo ruku na ňadro baby, ktorá z vás svoju (prípadnu) krásu nevyužíva ?
BTW: Táto miniúvaha vznikla po tom, čo som začiatkom februára 2008 absolvoval štvordňové sústredenie finalistiek súťaže krásy Miss Slovensko 2008 v Aquaparku Tatralandia. Je teda otázne, či som preto zaujatý alebo naopak, nanajvýš objektívny...

Rozprávka

Kde bolo tam bolo, bolo raz jedno mladé dievča. To dievča mala svoje pre a proti tak ako stovky iných dievčat. Nebola všedná, nebola škaredá, ale napriek tom bola jednou z nich. Nahraditeľná. A bol jeden chlapec. Aj on bol len jeden z mnohých. Ich životy sa stretli a v istej slabšej chvíľke si povedali, že sú šťastní, že sa našli a že sú si súdení. Nazvime to pracovne – láska. Žili spolu až kým jeden po druhom nepomreli a bok po boku spoločne hnili dokonca aj po smrti. Nudný príbeh ich pobytu na našej planéte si následne nepamätala už tretia generácia rodín, ktoré tu po sebe zanechali.
Bojíte sa rutiny ? Vitajte na Zemi...

East of Eden

Tmavá izba, v ktorej má hlavné slovo Eddie Vedder, orgazmus pre človeka ako som ja vo chvíli keď to naozaj potrebujem. A môj oranžovo-strieborný mobil v ruke, ktorá píše tieto riadky. To bol záver istého stredajšieho januárového dňa, ktorý sa ale začal úplne inak. Krátko po polnoci som v spoločnosti štyroch slečien začal oslavovať skúšku, ktorú som spravil v utorok na obed.

Pohárik po poháriku som upadal do kómy, v ktorej sa na povrch derie jedno z mojich druhých, či tretích ja. Veci sa vtedy dejú akosi inak. Jednoduchšie, priamo. Je to pre mňa svet, ktorý sa podobá snu, nie pre jeho nekonečnú krásu, ale preto, že si ho podobne ako sen na druhý deň z väčšej časti nepamätám. Neriešim vtedy problémy, odosobňujem sa a všetko mi je ľahostajné. Po vypití troch fľašiek všeličoho sme sa všetci piati presunuli do podniku, ktorým sa niesli vlny hudby z minulého storočia. Po príchode dnu som okamžite uviedol do života pravidlo o tom, že kto má veľa chce ešte viac a objednal som pre seba a kamarátku rovno štyri poháriky. To, že bude pre mňa problémom udržať sa na uzde ak som v obkolesení toľkých dievčat mi bolo jasné už dávno predtým než moje telo vstrebalo viac ako pol litra liehovín.

Moje predpoklady sa do bodky vyplnili. Výmena DNA medzi mnou a mnou vybranou slečnou prebehli niekoľkokrát. Nezabudli sme si samozrejme skontrolovať ani podkožný tuk a náš prieskum prerušil až dj, ktorý pred piatou hodinou rannou zahlásil koniec hudobnej aj akejkoľvek inej produkcie. Naše kroky potom smerovali na susednú diskotéku, kde som si objednávkou ďalších shotov overil ako je na tom môj žalúdok, pečeň a peňaženka. Podľa informácií mojich spolubývajúcich sa moja telesná schránka dokotúľala na izbu niekedy pred šiestou hodinou ráno.

Spánok, ktorý bol vykúpením z divokej noci, sa skončil okolo trinástej hodiny. Práve vtedy som tiež zistil, že som mal už niekoľko hodín trčať v práci. Hodil som teda na seba veci z najbližšej stoličky a rýchlosťou svetla som upaľoval do práce. Počas behu som si kúpil jedlo na celý deň, ktoré predstavovala jedenapollitrová fľaša perlivej (nie minerálnej) vody. V mojej superpráci mi neskorý príchod nikto nevyčítal. Moja superšéfka mi oznámila dokonca zaujímavú novinku, niekoľkokrát mi v to ráno volala a zakaždým som ju zrušil a spal ďalejJ Zvyškový alkohol bolo následne cítiť len v článku, v ktorom som napísal, že gitara má štyri struny...

Po práci som telefonátom zisťoval aké citové straty zanechala moja nočná jazda u osoby, ktorá mi je už dlhšiu dobu najbližšia. Priznanie o úlete som ale neľutoval, uspokojil ma alibistický pocit priznania sa. Myšlienky, ktoré sa mi preháňali hlavou som odložil nabok a s hnusným kebabom, ktorým som prerušil celodenný detoxikačný pôst som sa pobral do filmového klubu. Nádherná adaptácia knihy Johna Steinbecka vo filmovom spracovaní režiséra Eliu Kazana v hlavnej úlohe s charizmatickým Jamesom Deanom u mňa vyvolala zamyslenie sa nad zmyslom rodiny a rodinných vzťahov. Opäť som si raz uvedomil aké obrovské šťastie mi život doprial v osobách, ktoré tvoria moju najbližšiu rodinu. Podmienky, v ktorých som vyrastal sú závideniahodné. Nie z nepodstatného materiálneho hľadiska, ale z toho citového, na ktorom je postavený život každého z nás.

Po filme v spoločnosti môjho kamaráta, filmového fajnšmekra (ktorý ale neuznáva Kim Ki-DukaJ), som sa presunul na internát, kde som poupratoval bodrel poslednej noci. Hlad po hudbe som zasýtil koncertom skupiny Coldplay z kanadského Toronta a dokumentom End of the Century, ktorý mapuje históriu kapely Ramones, zoskupenia, ktoré si už dlhé roky beriem do úst len a len z úctou. Krátko pred polnocou som odmietol návrh susedov na výlet do ríše fantázie, do ktorého by sme sa dostali pomocou tej čarokrásnej aj keď večne vysušenej rastlinky. Téhácéčkový smiech u susedov v pozadí a pesnička Eddieho Veddera Society sú bodkou za ďalším dňom môjho života, ktorý za sebou zanechal množstvo otáznikov a výkričníkov, no len veľmi málo bodiek...

yEAR 2007

Vesmírna zhoda náhod v spolupráci s múdrymi hlavami z dnešného Grécka kedysi dávno vytvorili fenomén rok. Ten trvá v 75 percentách prípadov 365 dní. Je to obdobie 8760 hodín počas ktorých sa udeje množstvo neopakovateľných chvíľ, tak jedinečných ako je život sám. V mojom živote sa v roku 2007 vyskytli udalosti, ktoré by som zaradil do kategórie Ouch!. Tie spôsobila predovšetkým absencia citovej žľazy, na ktorú pri vývoji môj organizmus akosi zabudol. Udiali sa mi ale aj veci, na ktoré som hrdý, ktoré ma odradili od samovražedných myšlienok a vďaka ktorým pozitívny pocit z môjho bytia na zemi prevláda nad tým negatívnym.

Mojou ambíciou do roku s osmičkou na konci je byť lepším človekom voči sebe i môjmu okoliu. Voči rodine, priateľom i ľuďom, ktorých nepoznám a ktorí ma poznajú len cez moje písmenká. Je to cliché požiadavka a možnože skromný a zároveň nesplniteľný záväzok, ktorý sa reálne ani nedá zhodnotiť a zosumarizovať. Viem ale, že je podstatný. Najpodstatnejší. A viem tiež, že toto všetko sú len lacné alibistické reči, ktoré nič nezmenia ...

Subclub´s Robots (in Disguise?)

Sporto mi zo začiatku nepripomínali nič. Až neskôr som si začal uvedomovať, že predo mnou stojí násilne sa tváriaci ekvivalent Pina a jeho bandy z PPE. Tá skupina mi zrazu začala pripadať ako emo derivát košickej skupiny z budúcnosti, čierne depresívne zoskupenie, puding po záruke s minimálnym množstvom mlieka. Zmätený dav čakajúci na robotky sa nechytal rovnako ako ja. Ešte šťastie, že v Subcu vyznieva aj nevýrazne koncertné vystúpenie dostatočne cool. Chlapci sa neusmievali, no ale nesmial som sa ani ja, pred vstupom do útrob hradnej skaly som zistil, že mi chýba firemný preukaz, čo mi na nálade rozhodne nepridalo. Naspäť ku koncertu: Spevákova angličtina nestojí za veľa, kapela má tak u mňa ďalšie mínus a netrpezlivé čakanie na hviezdičky večera začínalo byť netrpezlivejšie ako som vôbec čakal. Niektorí členovia davu sa ale bavia, vôbec sa v súvislosti s týmto javom nezamýšľam nad tým koľko omamných a psychotropných látok prúdi krvou týchto ľudí. Tolerancia ?! Sporto dohrali a rozlúčili sa vecou, ktorá ma zo všetkých skladieb bavila najviac. Nezatracujem ich a dávam malého nepodstatného hitíka. Veľa šťastia v budúcnosti, cvičiť sa, vičiť sa, cvičiť sa...

Subco bolo podľa mojich aktuálnych matematických výpočtov plné asi zo štyroch pätín. Čakalo sa na dve dievčatá, ktoré by nám mali podať lyricko-neviemaký prednes o tom, že sex nás robí blšími. No commentJ Koncert Robots in Disguise má príjemne prekvapil. Už od začiatku servíruje britsko-nemecké duo doplnené o bubeníka v pozadí punkový nárez s výrazom punku vlastným. Gestá pohŕdania striedané gestami od ucha k uchu prinútili aj moje pery, aby sa rozšírili. Aj keď to celé bolo okrem koncertu aj šou, ani chvíľu mi to nepripadalo trápne, čí prehnané. Stage-diving, keď ste si mohli chytiť ňadro punkerky z hudobne nemožnej krajiny, akou Nemecko v mojich očiach je, bolo len ďalším spestrením sobotňajšieho koncertu.

Celú atmosféru večera dokresľovali úžasné oblečení emo ľudia rôzneho veku a asi aj zmýšľania. Mohli ste vedľa seba spozorovať bielu svadobnú sukňu, koženú bundu, netopiera vo vlasoch, ale aj speváka (coca-cola popovej?) kapely Peoples. Staré ošúchané kto nebol, môže ľutovať ale nie je to pravé orechové, čo chcem napísať. Ponoriť sa do tejto hudobnej vlny sa nedokáže každý. Musíte byť fanúšik alternatívy, mať rád čiernobielu kombináciu, bývať v našom hlavnom meste a spĺňať podmienku bytia nad vecou. A ideálne by bolo ak by ste boli nádherne pôsobiace čiernovlasé dievča s bielym tričkom, na ktorom bude nápis Sex Has Made Me Stupid...

::::::::Robots in Disguise(GER/UK) + Sporto(CZE)/Subclub, Bratislava/ 24.Nov.2007::::::